Chata Poľana - na samote u lesa

Všetky fotky zdroj: Archív Milan Henish

Za touto chatou stojí veľa práce, realizovaných nápadov a nadšenia dvoch mužov. Milana, vyučeného stavbára a jeho kmotra Jozefa, ktorý sa zase vyučil stolárstvu. Milan patrí k offroadovým nadšencom a jeho partia priateľov chodila pravidelne po chatách v okolí a využívali najmä objekty k prenájmu. Po určitom čase začal Milan hľadať niečo trvalejšie a dlhodobejšie a vtedy mu jeden pán ponúkol Chatu Poľana k dlhodobému prenájmu.

Chata Poľana sa nachádza v severnej časti Levočskej vrchoviny, v katastrálnom území nazvanom Ihľany, pod tretím najvyšším vrchom Levočských vrchov Ihla, v nadmorskej výške 1081 m.n.m., leží medzi obcami Ihľany a Koláčkov – kde sa aj Milan Henish narodil a doposiaľ i býva so svojou manželkou a piatimi deťmi. Vďaka tomu pozná tunajšie okolie, chaty, a prostredie. Táto Chatka má svoj pôvod z 50-60 rokov, je dvojpodlažná a s pôdorysom 7x4m. Vstupná chodba vedie do kuchyne a obývačky, kde trávia všetci spoločný čas. Na poschodí je podkrovný otvorený priestor, ktorý sa využíva ako spálňa. Bola postavená na účely pre lesy a ubytovanie robotníkov a poľovníkov.

Chata bola na prvý pohľad v dezolátnom stave, určená skôr na demoláciu. Predtým slúžila Správe lesov ako sklad náradia pre lesníkov a lesných robotníkov. Zaujalo ich však najmä prostredie, výhľad na Tatry a malá útulná chatka v nich prebudila pocit, že ju treba zachovať, obnoviť a oživiť.

Pri obhliadke zistili jej aktuálny stav a nedostatky, ktoré by bolo potrebné opraviť ako prvé. Do chaty tiekla voda zo svahu, drevo bolo hnilé, celá štítová strana bola zhnitá, poškodená červotočom. Celý objekt je nasmerovaný, natočený na sever a najmä v zime sneh poškodzoval celú stranu a degradoval ju.

A tak sa rozhodli, že tento projekt je pre nich to pravé. Realizácia rekonštrukcie chaty bola o to jednoduchšia, pretože Milan je majiteľom a prevádzkovateľom stavebnej firmy. Pracovali tam okrem neho 4 až 8-mi chlapi 2 mesiace, striedali sa. Milan sa venoval prerábke chaty každú svoju voľnú chvíľu i cez víkendy. Každý, kto prišiel a pomáhal s rekonštrukciou, prispel nejakým nápadom. Milan je veľmi vďačný všetkým, ktorí prispeli akýmkoľvek spôsobom a to najmä – manželke Veronike, za podporu a pomoc a priateľom Petrovi, Janovi, Matúšovi, Martinovi, Jožkovi, Janovi 2, Tomášovi a Judite. 90% zo všetkých realizovaných nápadov je Milanových a ostatné idei, myšlienky odkonzultoval s niekým, kto mu vždy pomáhal. Inšpirácie čerpal aj z Pinterestu, z Google, a náväzne prispôsobil a upravil potrebám a vlastnostiam chaty.

Ako prvé nadvihli chatu, odstránili základové drevá a staré základy, urobili nový základ z betónu, vymenili guľatinu ktorá bola pôvodne položená na kamennom základe, oddelili nové drevá od izolácie a od základu hydroizoláciou, a spustili chatu naspäť na nový základ. Svah zo severovýchodnej strany končil pri päte chaty, a preto potrebovali následne vyspádovať pozemok okolo chaty tak, aby voda z kopca tiekla preč a nie pod chatu. Treťou, a rozhodne ďalšou dôležitou nutnou opravou, bolo rozobratie štítovej strany zo severu, vyskladanie na novo z novej guľatiny. Vytvorili zábranu, aby tam nenafúkal sneh zo severu priamo na vchodové dvere a nepodmáčala sa tak stena. Vybudovali prístrešok a altánok, a tým ochránili spomínanú štítovú stenu.

Všetok materiál, ktorý použili na renováciu chaty boli stromy, guľatina, usušené spôsobom a štýlom ako sa stavali drevenice kedysi. Pôvodne obklady drevenej palubovky sa snažili čo najviac využiť napríklad na zadebnenie prestupu, na konštrukciu, a zvyšok, čo nevyužili a všetky zvyšky použili ako palivo do kachlí v chate. Nakúpené rezivo z píly, ktoré tam ležalo niekoľko rokov, odkúpili za veľmi nízku cenu a tento červený smrek, očistili, okefovali a obložili steny a stropy. Terasa pred vstupom do chaty je z odrezkov guľatiny, ktoré používali na opravu fasády štítovej steny. Zo 40cm dlhých odpadov narezali laty 10-15 cm v hrúbke, a využili na dlažbu pod terasou.

Betónová podlaha bola kompletne zdeformovaná a popraskaná zatekaním, v zime pracovala, dvíhala sa, klesala a pohybom praskala. Vyhodili ju von kompletne vybúranú, uložili hranoly na hlinenú podlahu a dokončili drevenú z terasových dosiek červeného smreku s hrúbkou dosky 30mm a natreli dvojzložkovým lakom, ktorý má špecificky ochranné vlastnosti proti oteru. Zvyšné drevo vo vnútri tohto objektu je ošetrené olejom na ochranu dreva v interiéri.

Povrchová úprava fasády bola ako u starých dreveníc impregnovaná páleným olejom, preto ho celý obrúsili, napustili konzervačným olejom do exteriéru, ktorý je vhodný na odpudzovanie vody, konzerváciu dreva a zabraňuje škodcom. Lazúry a moridlá boli použité len pri oknách.

Omietok je tu veľmi málo, ale na tieto menšie plochy bola použitá sadrová omietka nanášaná klasickou kelňou, zdeformovaná vzhľadovo na plastickú reliéfnu omietku, aby to to prirodzene splynulo s prostredím. Vykurovanie interiéru je výlučne kachľovými pecami. Tie len vyčistili, vymazali hlinou, aby fungovali. Elektrina, ani voda v samotnej chate nie je. Majú len ledkové svetlo so zdrojom z autobatérie. Vodu majú zo studne a zahrievajú ju klasickým starým a overeným spôsobom na kachliach. Čo dodať, pravá atmosféra, ktorú ocenia len naozaj chatári, ktorí majú radi nostalgiu a nádych histórie a tradícií našich predkov.

Zaujímavosti

Táto chata skrýva v sebe nejednu zaujímavosť, rovnako ako aj realizátor jej premeny – Milan. Pri úprave fasády a odkvapu našli starý krížik a odliatok Panny Márie. V minulosti majstri, ktorí stavali drevenice, schovávali do svojich stavieb rôzne predmety, artefakty ako drevené krížiky, sošky staré fotografie, pre účel ochrany budovy a celej stavby. Nájdené predmety Milan opätovne umiestnil do interiéru.

Svoju výnimočnosť majú pripísané i dvierka na kuchynskej linke. Linka je síce pôvodná zahŕňajúc pultík a skriňu, ale dvierka sú vymenené drevom zo sýpky. V sýpke sa kedysi obilie dopravovalo potrubím, alebo lievikmi z dreva, tie však boli nahradené oceľovou náhradou. Toto vymenené drevo zo sýpky, 50 rokov staré, ostalo vybrúsené len obilím a ničím iným nebolo ani spracované, ani ošetrené.

Nábytok neostal pôvodný žiaden. Všetko vyrábali opäť svojpomocne. U Milana znie pravidlo, čo nápad, to hneď realizácia. Stôl a lavičku v obývačke vyhotovili z odpadového dreva z jednej stavby, kde klientovi dodali police 40cm široké, no klient po namontovaní zhodnotil, že by prijal všetky skrátiť na 25cm. 15cm zvyšky zlepili dohromady a vyrobili stôl a lavice. Vojenskú truhlicu pôvodne určenú pre samopaly AK47 našiel v kôlni prázdnu u rodiny v Cíferi. Oslovila ho svojím vzhľadom a tak ju si ju vypýtal a umiestnil na Chatu Poľana. Steny v interiéri zdobia i fotokoláže z fotografií z prerábky chaty a z Milanovej oslavy 40tky.

S kmotrom Jožkom chceli vytvoriť i nejakú vstupnú KAPURU – bránku pri chate s nápadom na skrášlenie s nechali na stĺpy vyrobiť ich podobizne a tak každý, kto tu vstupuje, dostáva uvítanie do sveta Milankovo a Jozefkovo.

Chatu využívajú len ako rodinka, neprenajímajú ju nikomu. Počas prvého kola pandémie tam trávili všetok čas. Deti si užívajú voľnosť, prírodu, výbeh, turistiku, les, sledovanie zveri. Videli už rysa, svorku vlkov, a srnky s jeleňmi sú u nich ako domáce zvieratá, súčasťou každý deň. V noci i cez deň sú tu nádherné výhľady na Tatry, Poprad, Kežmarok. Chata Poľana je naozaj na samote u lesa.

Zima tu má úplne iné čaro. Za všetko vravia Milanove fotografie.

Milan samozrejme má ešte v pláne množstvo nápadov, ktoré chce realizovať, ale už pracuje so svojimi priateľmi a pomocníkmi na druhom a oveľa väčšom projekte prerábky objektu podobného chatového objektu, ktorý by v budúcnosti mohol prenajímať.

Milan je nielen zaujímavý človek svojím povolaním, nápadmi v prerábaní chatových objektov, ale jednoznačne je výnimočný i svojím vlastným životným príbehom. Až mi je naozaj ľúto, že sa dnes, v čase korony, nemôžeme osobne stretnúť. Predtým, než s manželkou mali spolu 5 detí (už len to číslo je neuveriteľné v dnešnej dobe, a svedčí to o veľkosti ich srdca, do ktorého sa vmestia všetky tieto bytosti, spoločné činnosti na chate, alebo trávenie spoločného času s rodinou spoznávaním Slovenska a jeho menej známych častí), precestovali Európu a Milan by vedel rozprávať i o svojom veľkom dobrodružstve, ktoré absolvoval na aute v amatérskej trase Dakaru. Ale to by bolo už do iného blogu.

Chcela by som už len vysloviť vďaku za ochotu pri spracovaní tohto blogu. Milan trpezlivo odpovedal na moje otázky a nahrával mi v rámci jeho voľného času všetky podrobnosti a zaujímavosti, o ktoré som sa s Vami podelila.

Má pre Vás ešte jedno odporúčanie: